1. číslo – utorok

2. číslo – streda

3. číslo – štvrtok

4. číslo – piatok

5. číslo – sobota

Alžbeta Kutliaková (Bet Moth) podporila svojimi kostýmovými návrhmi mašinériu náboženského aj politického fanatizmu v inscenácii Ponížení a krvilační. Citeľné je to najmä vo vytvorení autentického merchu s vyobrazením herca Petra Ondrejičku v úlohe nového mesiáša.

So zoskupením Uhol_92 si spolupracovala už viackrát. Ako prebieha proces vašej tvorby s režisérkou Alžbetou Vrzgulou?

S Betkou sme začali spolupracovať už na vysokej škole, takže sme sa „zrodili“ spolu. Začali sme od najjednoduchších scén a kostýmov. Dnes sa snažíme dostať do nezávislého divadla profesionalitu, čo si myslím, že sa aj deje. Nechceme byť zaškatuľkovaní, že nezávislé divadlo nemá peniaze na scénu a kostýmy. Chceme dodať našim dielam exkluzivitu. Sama periem a žehlím kostýmy, staviam scénu. Nevadí mi, že to robím, hoci som kostýmová výtvarníčka, pretože viem, že je to dôležité. Musíme to urobiť my, lebo nikto iný to za nás neurobí. Sedím na každej repríze a vždy rozmýšľam nad tým, či som to navrhla dobre. Je super, že to môžem stále vylepšovať, čo sa v kamennom divadle nedá. Betka je nenápadná. Keď ma zavolá von, vždy nakoniec riešime aj prácu. Ja si uvedomím až neskôr, že ona už vtedy rozmýšľala nad inscenáciou, ktorú napísala. Vyťahuje z ľudí dojmy a pocity, aj keď zo mňa asi veľmi nie, lebo ja rozmýšľam najmä vizuálne, ale rozprávame sa o tých témach. Ona je tá, ktorá príde so zaujímavými otázkami, ukáže mi veci, ktoré ju zaujali, nadchne ma a už sa proces rozbehne.

Považuješ inscenáciu za svoju (generačnú) výpoveď?

Cítim, že som úplne iná generácia ako tá, ktorá dospieva teraz. V tomto období zisťujem, že mám moc ovplyvniť svoju budúcnosť a nemám fňukať, že mi niekto sedí na mieste. Áno, vidím ľudí, ktorí pracovali celý život, aby sa dostali tam, kde sú, ale ja mám ten priestor teraz. Musím ukázať, čo vo mne je, lebo ak to neukážem, nikam sa nedostanem. O tom je život – cítiť sa nonstop pod tlakom. To popudzuje na veľký výkon. A že nemáme istoty? Kto ich kedy mal? Istoty možno ľuďom ani neprospievajú. Pochádzam z katolíckeho prostredia, ale vnímam, že starší ľudia sa pozerajú na všetko negatívne a nevidia podstatu. Ľudia zabudli, o čom je viera, čo sú hodnoty a ako sa máme správať k blížnemu. Staršia pani z diskusie ma však presvedčila o tom, že nie všetci ľudia sú zahľadení len jedným smerom, ale že sú aj takí, čo sa snažia pochopiť našu generáciu a vidieť to, čo nás zaujíma a trápi. Som typ, ktorý sa vie rozhorčiť, ale nevie kričať na námestí. Pre mňa je táto inscenácia prostriedok, ako to všetko vypovedať.

Aký bol tvoj vizuálny kľúč?

Rozhodli sme sa, že scéna bude techno nočný klub a postavy budú oblečené v súčasných tanečných kostýmoch. Mladé postavy som chcela štylizovať, ale ich aj nejako zaradiť – Kaťuša je športová, Lenka kancelárska krysa, Peťo mesiáš. Postavy sú individualizované, ale v istom momente si všetci dajú na seba merch. Vytvoril ho Johann (Peter Ondrejička, pozn. A.R.) a zjednotil ním svojich nasledovateľov. Mala som vidinu Peťa Ondrejičku na obláčikovom pozadí. Tak sme ho nafotili vo vyšívaných boxerkách s ružencami a krížikmi a z fotiek som urobila grafický podklad, ktorým som dala potlačiť 30 metrov látky. Z toho som ušila celý merch. Každej jednej postave som upravila strih, ktorý by korešpondoval s civilným kostýmom na princípe vrstvenia a zároveň ich prepojil. S Bebčou sme sa rozhodli, že to urobíme naplno, dáme do toho všetko a dostali sme aj podporu z FPU. Povedala som si, že si dám čas, ušijem to sama a nebudem ohŕňať nos nad tým, že v obchode nie je strih alebo potlač, ktorú chcem. A to je na tom super, lebo nezávislé divadlo nemá dielne. Takže som dodala kostýmom exkluzivitu tým, že som ich ušila sama a sú výlučne naše. Rovnako dala do toho úplne všetko aj Betka.

Prečo ste zvolili modrú ako dominantnú farbu?

Určili sme si moderné farby, ktoré sú výrazné aj temné. Nechceli sme to robiť brutálne farebné. Zhodou okolností ide o farby Ukrajiny, čo pri vzniku inscenácie ešte nebola téma. Ľudia sa nás aj pýtali, či sme si zvolili túto farebnosť kvôli Ukrajine. V skutočnosti sa to odvíjalo od mojej predstavy Peťa na obláčiku. V inscenácii veľmi pracujeme so svetlom. Samotná scéna môže vďaka svetlu pripomínať okrem klubu aj chrám – hudobníci hrajú za oltárom.

Za rozhovor ďakuje Alexandra RYCHTARČÍKOVÁ

Čo sa stane s inscenáciou, keď opustí svoje domovské priestory? Svedkami takejto udalosti sme boli pri prenesení inscenácie Lukáša Brutovského Sen noci svätojánskej do záhrady Slovenského národného múzea. Príznačne sa to udialo práve na svätého Jána.

V čom je podľa teba William Shakespeare aktuálny a prečo si siahol práve po texte Sen noci svätojánskej?

Shakespeara som v profesionálnom divadle ešte nerobil. Relatívne dlho som sa na to ale odhodlával, pretože sme ho mali vždy na pomyselnom piedestáli. Netvrdím, že ako najlepšieho dramatika, ale ako veľké meno. Túto sezónu sa nám v Martine stretli výrazné mená dramatikov a Shakespeare nám do skladačky prirodzeným spôsobom zapadol. Rozhodli sme sa teda siahnuť po komédii. U Shakespeara je to vo všeobecnosti tak, že ak je hra dobrá, dokáže vypovedať o živote. Sen noci svätojánskej je zdanlivo komédia o láske, no je to aj hra o divadle. Myslím si, že keď sa urobí funkčne, tak dokáže hovoriť o živote ako takom. Chceli sme urobiť inscenáciu, ktorá bude malým divadelným sviatkom, hereckým aj diváckym.

Inšpiroval si sa niektorou z verzií uvedenej na Slovensku?

Pozreli sme si záznamy niektorých inscenácií, ale mojou predstavou bolo od začiatku koncipovať inscenáciu ako hereckú, múzickú a dekoratívne minimalistickú. Pre mňa boli inšpiratívne úvahy Petra Brooka, ktorý sa na Sen noci svätojánskej pozrel múzickým až muzikálnym spôsobom. Chceli sme urobiť Sen, ktorý by bol dekoratívny, farebný. Nechceli sme ohňostroj vizuálny, ale herecký a hudobný.

K rozprávkovým bytostiam si nepristupoval úplne tradične, prečo?

To asi súvisí s pokusom vyhnúť sa romantickej predstave víl ako malých detí s krídlami na chrbtoch. Na druhej strane to súvisí s témou divadelnosti. My sme sa pokúšali vytvoriť zázraky, ktoré sú prítomné v texte, prostredníctvom hudby a herca, nie výtvarne. Veľmi ťažko si predstavíme nejaké víly a neviem, podľa čoho by sme definovali, ako vyzerajú. Mňa na tom baví práve táto jednoduchosť, zbavenie sa ilustrativizmov.

Text obsahuje aj ochotnícke scény. Ako ste koncipovali tieto sekvencie?

Snažili sme sa o civilný prejav, pri ktorom by mal mať divák pocit, že tieto postavy sú z nejakej inej inscenácie. Akoby sa Sen noci svätojánskej prerušil civilným vstupom ľudí odinakiaľ. Myslím si, že minimalistické herectvo, ktoré je anti-divadelné, sa miestami podarilo vložiť do inscenácie. Môj obľúbený je výkon Jara Kyseľa, ktorý v istom bode skúšobného procesu pochopil, že nemá robiť nič. Pre činoherca je veľmi ťažké si to uvedomiť, upokojiť sa, nehrať a pôsobiť neutrálne.

Spolu s ostatnými divadlami, ktoré na festivale hosťovali, ste sa ocitli v novom priestore. Inscenáciu ste preniesli do múzea a jeho záhrady. Ako tento proces prebiehal?

Keď sme pripravovali Sen noci svätojánskej, vedeli sme, že scéna bude minimalistická a schopná prenosu do exteriéru. Nerobili sme to kvôli tomu, ale mali sme tú ambíciu. Primárne sme uvažovali o parkovisku za divadlom, no potom sme od tejto idey upustili. Bol tu istý časový deficit. Ak by sme od začiatku vedeli, že inscenáciu budeme reprízovať v priestore záhrady Slovenského národného múzea, vedeli by sme si na to vyčleniť čas. Stále je to hosťovanie, nie site-specific v pravom slova zmysle. Ak sa nám to na festivale podarí a budeme mať pozitívne reakcie, vôbec by som sa nebránil to zopakovať.

V inscenácii je veľmi dôležitá hudba, ktorá jej udáva tempo a rytmus. Ako prebiehal proces skúšania?

Mám veľké šťastie, že Marián Frkáň je náš divadelný zvukár a zároveň je aj zdatný hudobník. O tejto hre existuje veľa zvukových predstáv. Keď začneš uvažovať o tom, čo je hudba sveta víl, tak sa zamotáš v množstve všelijakých romantizujúcich, rozprávkových a čarovných možností. V istom momente som prišiel s nápadom, že by to mala byť naša verzia mágie. Hudba bude vznikať zo vzduchu a reagovať na pokyny a gestá zúčastnených. Najmä na Tomáša Gregu ako Puka. Vtedy vznikol nápad, že bubeník bude neviditeľný a bude kooperovať s tým, čo sa deje na scéne. Zvolili sme bicie, ktoré sú v niečom animálne, keďže nepracujú s melódiou, ale len s rytmom.

Za rozhovor ďakuje Michaela HRIŇOVÁ

Štvrtý festivalový deň sme za inscenáciou Roľa cestovali na pole do Žabokrekov. Libuša Bachratá sa na tomto site-specific diele podieľala ako choreografka, ale aj performerka.

Inscenácia Roľa mala premiéru v Čunove pri Bratislave. Ako sa vám hralo na roli v Žabokrekoch?
Toto dielo je postavené skôr na súmrak ‒ rady hrávame okolo siedmej, ôsmej večer. Predstavenie vtedy ide spolu so slnkom do šera. To dnešné prvé o 15:30 bolo náročné. Výkon to bol pre nás aj divákov. Premiéru sme mali pred rokom, všetky tie hlboko osobné texty sa nám už teda odležali a hrá sa nám túto sezónu lepšie. Všetko ide o čosi prirodzenejšie.

Výpovede performeriek sú veľmi osobné a vychádzajú zo súkromných rodinných koreňov. Prekvapilo vás pri ich spätnom skúmaní niečo?

Proces skúšania a tvorby bol očistný, až ako istá forma terapie. Všetky štyri herečky sme si napísali party a potom si ich čítali navzájom. Hľadali sme to, čo je pravdivé, hodné zdieľania a pritom si to zvykneme nechávať pre seba. Veľké prekvapenia nás už nečakali, človek už asi vie, za čím ide a čo ho čaká, ale proces je niekedy ťažký, keďže ideme do hĺbky. Niekedy sme neverili, že to budeme schopné zdieľať. Vytvorili sme si tak intímny priestor, že sme sa vzájomne dokázali viesť. Potom sme ho ale museli odprezentovať, otvoriť verejnosti. Uvedomenie, že tu budú aj diváci, bolo na tom asi najťažšie.

Aké to potom pre vás bolo  odhaliť pred divákmi svoju dušu aj telo?

Je to proces a čím dlhšie to hráme, tým je to viac súčasťou nášho objavovania a zžívania sa so svojou existenciou v rámci rodovej línie. Zvykli sme si a zistili, že bez toho by neexistovalo ani vyvrcholenie celého procesu. Najkrajšie pre nás je, keď to ľudia prežívajú s nami.

Vo vašej inscenácii reflektujete predovšetkým ženské témy, dramaturgom je však muž  ‒ Marek Godovič. Ako vašu tvorbu ovplyvnila prítomnosť mužského elementu? 

Marek je člen tímu. Je to človek veľmi citlivý a vnímavý. Dramaturg na svojom mieste. Bol nám veľmi nápomocný. Zo začiatku sme do tohto procesu išli s tým, že sa budeme venovať ženským témam, ale zistili sme, že tu máme aj otcov. Sú súčasťou našich životov, ktorú nemôžeme vynechať. Vnímame to ako komplexný pohľad na rodinu a témy, ktoré nás trápili a nosíme si ich so sebou.

Ako sa cítite vy ako žena v dnešnej dobe?

Veľmi dobre. Hlavne keď sa obzriem do minulosti, tak som rada, že žijem v súčasnosti a v tejto krajine,. Ešte stále to môže byť na mnohých miestach pre ženu oveľa ťažšie. Myslím si, že je úplne jedno, kde sa človek narodí a či je muž alebo žena, dôležité je, ako sa k tomu postaví. Viem, že každý má úplne inú štartovaciu čiaru, ale máme to v rukách. Tomu verím a vždy si to hovorím, keď mi je ťažko. 

Podieľali ste sa na tvorbe choreografií pre inscenáciu Roľa, ale aj Čepiec, ktorý diváci mohli na festivale vidieť v utorok. Ako ste pristupovali k pohybu v oboch prípadoch? Cítili ste nejaký rozdiel pri týchto dvoch spoluprácach?

V oboch prípadoch som cítila absolútnu slobodu. Od režiséra inscenácie Čepiec, Petra Palika, som mala voľnú ruku, aj keď potom pocítil, že som išla do veľkého experimentu. Museli sme sa zladiť, čo si myslím, že sa nám podarilo. Som šťastná za proces a vďačná za výsledok. Mohla som použiť svoju metódu, pri ktorej vychádzam z hercov, ich pohybov, osobných prežívaní a vnútorných procesov. Tento istý postup som použila aj pri Roli. Hľadali sme jednoduché gestické pohyby, ktoré vyjadrujú konkrétnu emóciu. Vybrali sme si štyri živly – oheň, voda, vietor, vzduch, ktorý každá z nás cítila, že ju poháňa a je zároveň bremenom. Tieto pohyby sme ďalej už len kumulovali, ja som ich používala ako abecedu a rôzne komponovala. Rovnako ako pri Roli, aj v inscenácii Čepiec je prítomná téma dedičnosti. Pri oboch som preto použila jeden pohybový motív, ktorý často rada využívam – rod v línii. To znamená, že stačí, keď sa postavíme za seba do radu a jeden z účinkujúcich sa otočí opačným smerom ‒ z pohybu je jasné, čo sa deje. Fascinuje ma absolútna pohybová čistota. Mám aj také heslo: čím menej tanca v divadle, tým lepšie, čo je, samozrejme, tak trochu vtip. Ide hlavne o pohyby, ktoré sú gestické a majú naozajstný význam a silu ‒ či už na javisku, alebo na poli. 

Za rozhovor ďakuje Dominika TEKELOVÁ

„Je to také krásne, že je to nepravda,“ hovorí v inscenácii Otec, Matka, Chľast, Róbert Lucskay. Na každej repríze sa vracia do svojej minulosti, ale vždy s odstupom a poriadnou dávkou humoru. Inscenácia zaujme okrem vnútornej hercovej sily aj netradičnou formou v štýle živej show o varení.

Pôsobili ste vo významných zahraničných súboroch. Aká bola pre vás cesta návratu späť do Košíc? 

Keď som odišiel do Anglicka, kde už žijem dlhé roky, odstrihol som sa od priateľov. Chodieval som ale na Slovensko aj do Maďarska, kde sme sa niekoľkokrát stretli s Jozefom Czajlikom a Mikim Forgácsom. Nikdy sme však spolu nerobili. Stále som myslel na to, že s nimi chcem robiť a počas pandémie prišiel tento nápad. Moja manželka vtedy čítala knihu Adult children of alcoholics s podnadpisom This canʼt happen to me (Dospelé deti alkoholikov: Mne sa to stať nemôže, pozn. A.R.). To bola pre mňa prvá inšpirácia a impulz, aby som rozpovedal svoj príbeh. 

Inscenácia skúma váš súkromný aj pracovný život. Ako sa cítite, keď odhaľujete svoje najtemnejšie spomienky?

Určite mám herecký odstup, ale zároveň ma táto téma silne vťahuje. Na javisku som však iba obyčajný človek, herec, ktorý rozpráva príbeh. Moje komnaty nie sú uzamknuté a je tam prítomná sloboda. Hocikto môže prísť aj odísť. 

Má pre vás inscenácia terapeutické účinky? 

Terapeutický a veľmi silný zážitok som mal skôr, keď som písal text. Aj keď terapia nemá v inscenácii dominantné postavenie, je v nej stále prítomná. Mení sa však postupom času ‒ tak, ako sa mení aj samotný život. 

Nakoľko vstupovali do textu Miklós Forgács a József Czajlik so svojou osobnou skúsenosťou?

Nie som si istý, či sú v texte prítomné doslova ich osobné zážitky, ale prirodzene sa to s nimi spája, pretože som s nimi vyrastal. Na otázky, či sa mi udalosti, ktoré spomínam v inscenácii, skutočne takto stali, zvyčajne odpoviem, že niečo sa stalo, niečo nie. Niečo je vymyslené, iné zase pochádza z knihy. Nikdy nepoviem všetko, pretože chcem zachovať isté tajomstvo. Nechcem, aby to bolo priveľmi konkrétne, ale ide mi o to, aby mal divák slobodu v uvažovaní. Je pre mňa veľmi dôležité mať tajomstvo, je to zábava. Každý herec si musí zachovať istú záhadnosť, ktorú chcú všetci diváci odhaliť. To ich zároveň drží v napätí a púta ich pozornosť. Nikdy nedôjde k úplnému odhaleniu, zato vždy dúfam, že sa podarí vytvoriť vzťah divák – herec, ktorí hrajú spoločne ako partneri. To mi hovoril herec a režisér Mark Rylance, prvý umelecký režisér Divadla Globe, s ktorým som spolupracoval v roku 2005. Vždy tvrdil, že divák je hercov „fellow-actor“, čiže akýsi spolu-herec. Ja k tomu pridávam ešte potrebu zachovať tajomstvo. 

Vaša postava sa v inscenácii volá Hladný herec. Po čom je hladná ona a po čom vy?

Môj hlad je po tom, aby som zdieľal vlastnú životnú skúsenosť a inšpiroval ostatných, ktorí majú podobné problémy, alebo tých, čo poznajú ľudí s takýmito starosťami. Túžim im zdeliť, že nie sú sami a  nie je to koniec sveta. Život sa nezastaví, život chce žiť. Mojím hladom je byť v živote šťastný, mať kamarátov, lásku. To som sa naučil z budhizmu. V tomto sme všetci rovnakí, túžime byť šťastní. Ale zakaždým, keď by ste sa ma spýtali túto otázku, odpovedal by som asi ináč, lebo hlad sa môže meniť. A okrem toho, profil Hungry actor skutočne existuje na Instagrame. Mám tam veľa príspevkov s receptami. Ja varím veľa a rád. Varenie sme preto v inscenácii chceli mať, ale nemohlo  sa stať hlavnou postavou. 

Za rozhovor ďakuje Alexandra RYCHTARČÍKOVÁ

V marci tohto roka sa však na dosky národného divadla dostala Špina. Inscenácia vychádza z drama- tického textu maďarského autora Bélu Pintéra. Ten svoje texty píše priamo pre svoj vlastný divadel- ný súbor počas skúšok. Monika Hilmerová v inscenácii SND stvárňuje jednu z hlavných postáv.

Béla Pintér a jeho divadelný súbor bol už niekoľkokrát aj na festivale Divadelná Nitra. Poznali ste jeho literárnu alebo divadelnú tvorbu?

Nie, žiaľ, žiadnu inscenáciu som nemala možnosť vidieť. Nepoznala som ho ani ako autora. Celé to bolo pre mňa veľmi napínavé. Ja to však tak mám najradšej. Aj keď som vedela, že je možnosť vidieť nejaký záznam, zámerne som si ho nepozrela. Nechcela som byť niečím ovplyvnená. Teraz by som sa však išla veľmi rada pozrieť na jeho inscenácie.

Aké boli teda vaše pocity po prvom prečítaní textu?

Najprv som bola zarazená, nevedela som si úplne predstaviť niektoré veci, no postupne som celý text spracovávala. Veľmi ma zaujímalo, akým spôsobom k tomu bude režisér pristupovať, pretože som mala pocit, že možností je naozaj veľmi veľa. Hneď na prvej čítačke som však pocítila, že mi to bude vyhovovať.

Pintér má pomerne špecifický štýl písania svojich hier. Ovplyvnila táto skutočnosť skúšobný proces?

My sme k tomu pristupovali už ako k hotovému textu. Pintér na začiatku pracuje iba s jednou stranou a postupne k nej dopisuje zvyšok hry a všetky charaktery. To všetko sa deje v priebehu skúšok. Náš prístup bol iný, keďže sme nemohli zasahovať do textu autora.

Textová predloha a inscenácia poukazujú na niekoľko spoločenských problémov, akými sú napríklad rasizmus, postavenie žien, nefunkčný sociálny systém a pod. Ktorý z nich je podľa vás najaktuálnejší? 

Ja by som nechcela vypichnúť iba jeden, pretože sa mi páči pestrá škála tém, ktoré hýbu ľuďmi. Každý si tam vie totiž niečo nájsť a je zaujímavé vnímať to v kontexte celého príbehu.

Je niečo, čo vás počas skúšok prekvapilo?

Počas čítania ma prekvapili niektoré situácie, ktoré v hre nastali a konanie konkrétnych postáv. Totiž veľakrát, keď čítam nejakú hru, mám pocit, že už viem predvídať, čo a akým smerom pôjde. V tejto hre tomu tak nebolo. 

Divadelná hra Špina je často označovaná za kontroverznú. S akými reakciami ste sa zatiaľ stretli?

Nechcem to zakríknuť, ale reakcie sú zatiaľ veľmi pozitívne. Pre mňa je táto hra veľmi silná a aj skúšobný proces som intenzívne prežívala, padol mi vhod. Rola, ktorú hrám, sa mi veľmi páči a celkovo som šťastná, že obsadenie je také, aké je. Myslím si, že sme mali a máme výbornú chémiu a  sme dobrá partia. Pre mňa je to každý večer zážitok a teším sa, keď viem, že hráme Špinu.

Viem, že ste dnes mali technické problémy. Ako sa vám hralo v martinskom divadle?

Trochu som mala na začiatku stres, pretože ťahy nefungovali takým spôsobom, akým by mali. Keď sme mali pred predstavením skúšku, tak som z toho mala až závrat. Bolo mi fyzicky nevoľno a mala som strach, že ten domček na nás spadne, pretože sa nad nami triasol aj počas zdvíhania. Bolo mi to naozaj nepríjemné. Dokonca z toho domčeka niečo padlo tesne vedľa Vladka Obšila, takže som nemala vôbec dobrý pocit. V priebehu predstavenia som to však potom vôbec neriešila a absolútne som sa tým nezaoberala. Pochopila som, že scénografia sa už nedá zdvihnúť a budeme to musieť spraviť jednoducho inak. 

Za rozhovor ďakuje Šimon FROLO

Alexander Bárta pokrstil počas festivalu prvú knihu fotografií Jána Dobríka s názvom Ilúzie. S krstom bola spojená aj vernisáž vybraných fotografií. Ján Dobrík je členom hereckého súboru SKD Martin a fotografovaniu dokumentárnych portrétov sa ako nadšenec – amatér venuje už niekoľko rokov.

Tvoja zbierka na fundraisingovej platforme StartLab zaznamenala okamžitý úspech. Čakal si to? A čomu to pripisuješ?

V tejto dobe zbierať peniaze na vydanie knihy fotografií, ktoré sú pritom voľne dostupné na mojom Instagrame, mi v istom momente prišlo nemožné. Na druhý deň som už ale veril, že sa to podarí. Myslím si, že to vyšlo vďaka silnej kampani, ktorá bolo robená prostredníctvom známych tvárí.

Ako prebiehal výber fotografií, ktoré sa do knihy dostali?

Výber fotografií mal na starosti grafický dizajnér Martin Gross, bez ktorého by knižka nikdy nevznikla. Poslal som mu viac ako 1300 fotografií, ktoré som za osem rokov vytvoril. A prečo vyberal fotky on? Pre jeho vetu: „Keby si ich vyberal ty, tak sú poznačené sentimen- tom a tvojím vzťahom k danému človeku, alebo k danej chvíli a to nie je dobre.“

Ako vznikla idea vytvoriť z fotografií knihu?

Keď si Martin Gross pozrel moje portfólio, čo bolo tesne pred tým, ako sa počas covidu všetko zastavilo, prišiel s nápadom urobiť z fotografií výstavu alebo knihu. Urobiť výstavu v čase covidu by nebolo úplne šťastné rozhod- nutie, takže sme ten pandemický čas venovali rozprávaniu sa o knihe.

Ako vznikol názov knihy?

Raz som si spomenul na rozhovor s Edom Kudláčom, ktorý režíroval inscenáciu s názvom Ilúzie, kde som aj hral. V tejto inscenácii sa najmä rozprávalo a Kudláč vtedy povedal, že je to podľa neho ideálny názov, pretože divák si musí všetky naše slová predstaviť. Vo výsledku si tak vlastne vytvára nejakú ilúziu. Povedal som si, že práve toto slovo spája všetkých ľudí, ktorí v mojej knižke sú. Vnímam to tak, že keď napíšeš hru, je to tvoja ilúzia, následne ju zoberie režisér a ten vytvára zase tú svoju. Herci sa každý jeden večer postavia pred ľudí a opäť je to ilúzia. Momenty a výrazy, v ktorých som svojich kolegov zachytil, sú iné oproti tomu, ako ich ľudia bežne poznajú. Opäť si tak robia o nich ilúzie. Napríklad je ilúziou to, keď nejaká herečka hrá mrchy a ľudia ju tak potom vnímajú aj ako osobu.

Máš v pláne pracovať aj na pokračovaní tejto knižky?

Ťažko povedať. Dnes by som si veľmi rád vydýchol, že je to za nami. Hoci ešte nie úplne, keďže musím knižky poposielať ľuďom, ktorí ma podporili. Dnešným krstom sa pre mňa končí ročná práca. Nehovorím, že úplne intenzívna, lebo s Martinom sme na knihe pracovali vo voľných chvíľach. Ďalšia knižka možno bude a možno nie, je to momentálne vo hviezdach. Dnes som rád, že má krst táto prvá.

Na základe čoho si si vybral krstného otca?

Ňusi Bárta je jediný zo slovenských hercov a herečiek, ktorý ma požiadal, aby som ho nefotil a ja som to akceptoval. Raz v šatni, po tom, ako si pozrel moje portfólio, povedal, že keď raz budem vydávať foto-knihu, tak bude krstným otcom. Ja som súhlasil. Rtok sa s ro- kom stretol, a keď som vydával knižku, zavolal som mu a on si stál za slovom.

Ako na teba reagujú kolegovia v divadle a televízii, keď prichádzaš s fotoaparátom?

Otravujem ich s tým už tak dlho, že sa z toho stal folklór. Je bežné, že ma vidia s foťákom počas chvíľ, kedy nemusím byť na javisku ale- bo pred kamerou. Keď som začínal, tak som fotil s veľkým objektívom. Bol som nápadný a neznámy mladý herec, takže sa často pýtali, pre koho to je, kto som, kde to uvidia…. Alebo povedali – nefoť ma.

V čom vidíš čaro fotografie?

Najväčšie čaro vidím vtedy, keď si človek môže fotografiu chytiť – či už je to obraz, kniha, alebo je iba vytlačená v rodinnom albume. To malo pre mňa čaro od malička. Je to možno dôvod, pre ktorý som si raz povedal, že budem fotiť rodinu, výlety alebo dovolenky a tie fotky nikdy neostanú len v počítači.

Prečo čiernobiela fotografia?

Myslím si, že dokumentárna a reportážna fotografia má väčšiu silu, keď je čiernobiela. Podľa mňa sa tak človek môže viac sústrediť na výraz, svetlo a moment. Urobiť knižku, ktorá je konzistentná a sú v nej len farebné fotografie je veľmi náročná práca. Zároveň sa mi čierno- biela fotka páči.

Za rozhovor ďakuje Michaela HRIŇOVÁ

Počas 17. ročníka festivalu sme už mohli vidieť performerku Máriu Danadovú v inscenácii O vlkovi, ktorý vypadol z knižky a na workshope Od telesnosti k materiálu a späť. V režisérskom tandeme s Monikou Kováčovou však na festivale ešte uvedú inscenácie Vnorená a Mauglí.

V rámci workshopu ste pracovali s termínmi, ako sú napr. dané okolnosti, zvládanie stresu a koncentrácia. Je možné ich vnímať ako „abecedu performera“?

Workshopy máme zacielené na to, čo riešime v našej Odivo tvorbe – skúmanie viacvrstvového vzťahu subjekt – objekt, telesnosť a materiál, aktívne bytie tu a teraz. Ide o vedomé bytie a vnímanie všetkých daných okolností cez rôzne hravé cvičenia, pretože hru považujeme za základ kreatívnej tvorby. Je však rozdiel medzi tým, keď sa človek zabáva a stráca koncentráciu a tým, keď sa človek baví, ale vie byť v tvorbe koncentrovaný.

Verím, že je to obohacujúce aj pre samotný život, pretože nestaviame choreografie alebo pohybové partitúry, ale celý pohyb vychádza z účinkujúcich a my sa im snažíme ponúkať nové uhly pohľadu. Veľmi sa nám to osvedčilo vo vzťahu s materiálom. Keď účinkujúci nemajú materiál, zvyknú pohyb estetizovať a aj sami chcú vyzerať dobre. Zmena nastane, keď im dáme do ruky palicu. Telo sa dostáva do úplne iných súvislostí a účinkujúci nevnímajú to, že sa hýbu.

Snažíte sa dosiahnuť, aby performer nemyslel iba hlavou, ale aj telom. Ako náročný je tento proces zmeny?

Niekto k tomu príde už počas workshopu, u iného je to dlhšia cesta. Pomáha tomu materiál, pretože pri staraní sa o tehly, palice alebo loptičky, neexistuje možnosť nebyť tu a teraz a nereagovať pravdivo telesne.

Nejde o zručnosť, čo dokážem s palicou, ale to, že sa pre mňa stáva rovnocenným partnerom, ktorému viem naslúchať. Vtedy ustupuje racio, dostávame sa späť k telesnosti a k vybalancovaniu subjekt – objekt. Pohyb vzniká vždy zo vzťahu s objektom a nie z toho, že si to vopred určíme.

Vidíte rozdiel medzi prácou s týmito technikami v zriaďovanom divadle, napr. v Bratislavskom bábkovom divadle, a prácou vo vašom zoskupení Odivo? 

V zriaďovanom divadle je to v niečom náročnejšie. Máme dlhú prípravnú fázu, ale nikdy neprichádzame s hotovým scenárom, ktorý by sa ilustroval počas skúšobného procesu. Je pre nás dôležité, aby bol preformer spolutvorcom. Prinášame mu libreto, tému aj vízie, ale potrebujeme, aby k nim pristúpil autorsky.

Z tohto dialógu vzniká finálny proces. Počas skúšania inscenácií Mauglí alebo Neviditeľní prebiehali dlhé hľadačské fázy. Najväčšie nároky sme kládli na performerovu schopnosť multitaskingu. Pri Neviditeľných išlo o systém „sound-flow“ a „word-flow“, keď sme improvizovali, veršovali a rapovali. V Mauglím spočíval multitasking v tom, že sa herci hýbali, zvládali prácu s bábkou a pritom maľovali na steny legendy z džungle.

Keď robíme v Odive, proces je ročný alebo dvojročný a ponúka oveľa väčší priestor pre experimentovanie. Zaujímavá je však jedna aj druhá skúsenosť. 

Vo vašej tvorbe sa objavujú témy stôp a pamäte, ale aj antropologický či až rituálny pohľad na človeka. Je to pre vás otázkou témy alebo vás na tom láka samotná telesnosť?

Myslím, že to súvisí viac s telesnosťou, ale je pre nás dôležitý aj rituál spätý s procesuálnosťou, ktorú ponechávame viditeľnú aj vo výsledných tvaroch. Veľa vecí vzniká pred očami diváka. Aj keď sú procesy istým spôsobom prednájdené, sú otvorené a prinášajú performerovi základ absolútne pravdivého reagovania na daný podnet.

Rituál sa u nás spája s telesnosťou, procesuálnosťou a opakovaním akcií v cykloch. To sme využili v performanciách pre dospelého diváka – Stopy v pamäti, Vnorená, a v istom príklone k spiritualite aj v Svetlonosovi. 

V inscenácii Vnorená pracujete s princípom re-performancie, čo znamená, že v každej repríze účinkuje iná performerka. Prečo ste zvolili tento prístup?

Súvisí to s otvorenosťou procesu. Téma Vnorenej rozvíja príbeh o akútnej potrebe starostlivosti o blízke osoby, ktorý je prepojený s princípmi nádychového potápania. Performerka absolvuje tri hĺbkové ponory do tejto témy, pričom každý ponor spracúva inú skúsenosť starostlivosti a autorsky sa vzťahuje k autentickému príbehu Zuzky Galkovej.

Zaujímalo nás, ako sa zmení fyzické telo v priestore, keď príbeh interpretuje iná performerka. Ide o vopred dané pohybové princípy, ktoré sme objavili s Livkou Méndez Balážovou. Daná je aj zvuková a hudobná rovina, ktorá drží tvar performancie, hudobníci sú zároveň aj dirigentmi pre re-performerku.

Tá má priestor pre domácu prípravu, dostáva od nás akýsi manuál, ktorý zahŕňa záznam predstavenia, audio-roviny, dramaturgickú explikáciu ku každému ponoru a potom je už len na nej, ako sa autorsky telesne a pohybovo vztiahne k tejto téme. V priestore má vždy len dve skúšky a na tretíkrát ide pred divákov. Aj pre nás je to veľmi osviežujúce a sme trošku nervózne, ako to „vypáli“.

Za rozhovor ďakuje Alexandra RYCHTARČÍKOVÁ

V druhý festivalový deň uviedlo Divadlo Petra Mankoveckého v rámci hlavného programu inscenáciu Prevádzači v réžii Šimona Ferstla. Inscenácia otvorila tému smrti, sociálnych sietí, ale aj duševného zdravia.

Prečo podľa teba fascinuje divadelníkov a ľudí celkovo téma smrti?

Mám pocit, že cez koronu sa ľudia všeobecne pozreli viac do seba a začali sa im vynárať dlhodobo nevyriešené témy. Zároveň sa v umeleckom svete v rokoch 2019 a 2020 stalo niekoľko tragédií, kedy sa výtvarný, filmový a divadelný svet sa musel vyrovnať s dobrovoľnou smrťou viacerých umelkýň. Začali sme to riešiť a mnohí sme aj uvažovali rovnako. Silne sme to celé vnímali, ale zároveň videli aj kontrast sociálnych sietí, kde sa zrazu všetko začalo zdieľať. Človek je z toho zháčený a uvažuje, či je to prejav úcty, alebo sa to deje len kvôli egu.

Bolo pri tvorbe textu dopredu dané, že sa chcete venovať téme smrti a sociálnym sieťam?

Popri vnútornej téme smrti, boli v texte od začiatku prítomné aj sociálne siete. Lenka ako autorka textu a dramaturgička nám priniesla štúdiu Smrť na Facebooku, ktorá je sociologickým úvodom do toho, ako sa rituály dostavajú do online sveta. Bol to pre nás štart, ako sa na danú problematiku pozrieť aj z iných strán. Nielen subjektívne z toho, čo vypozorujeme. Rôzne rituály majú veľa podobností a tie sme videli aj na sociálnych sieťach.

Ako si hľadal mieru pri práci s tak citlivou témou, ako je smrť?

Mám pocit, že som to nikdy neprehnal. Aj keď sme skúšali nejaký vtip alebo situácie s nadhľadom či štylizáciou, vždy som k tomu pristupoval s úctou. Zároveň som nemal pocit, že by som si mal dávať pozor na to, či to nie je „cez“.

Chceli ste od začiatku o ťaživej téme smrti hovoriť s humorom?

To patrí k Lenkinej autorskej poetike, ktorá úplne zapadá do našej koncepcie. Nechceli sme vyrobiť z diváka trúchliaceho človeka, ktorý je manipulovaný. Táto téma je natoľko citlivá a neustále prítomná, že sme nechceli diváka nasilu dohnať k nejakým nanúteným pocitom. Humor je zároveň pre mnohých metóda, ako sa s týmito udalosťami vyrovnať. Preto je aj v inscenácii potrebný ako terapia, ktorá očisťuje.

V inscenácii je silno prítomná aj rovina psychického zdravia. Vnímaš potrebu otvárať túto tému v divadle?

Štyria členovia hereckého a inscenačného tímu učia deti pod osemnásť rokov. Každý z nás vníma, že téma psychického zdravia je stále viac prítomná a aj sa omnoho viac rozoberá. Na povrch vystúpili rôzne poruchy osobností, o ktorých sa predtým nehovorilo. Vidíme to a žijeme tým. Prišlo to teda prirodzene s tým, že by sme sa nemali báť povedať, čo cítime, aj keď to navonok môže vyznieť negatívne.

Pristupoval by si k inscenovaniu textu inak, keby si ho neuvádzal v nezriaďovanom, ale v kamennom divadle?

Nikdy som nerežíroval v kamennom divadle. No nikdy som ani nerozmýšľal nad tým, kto na predstavenie príde. Témy, ktorým som sa doteraz venoval, boli vnútorné a autentické. Takže z mojej strany tam nikdy nebol žiadny náznak kalkulu.

Zasahovala Lenka Garajová ako autorka textu a dramaturgička v priebehu skúšobného procesu do tvorby inscenácie?

Jasné, a okrem nej tam bol prítomný aj hudobník, scénografka a človek zodpovedný za kameru a svetlá. Ja som od tohto tímu schopný akceptovať pripomienky akéhokoľvek typu. Každý to vidí po svojom. Myslím si, že Lenka sa veľmi podieľala na vytváraní situácií a rozumeli sme si. Nebola dramaturgom, ktorý by proces len ticho sledoval, ale aktívne sa na vytváraní inscenácie podieľala. A to som aj chcel.

Za rozhovor ďakuje Michaela HRIŇOVÁ

Utorok:

Čepiec

Prevádzači

O vlkovi, ktorý vypadol z knižky

Streda:

Špina

Vnorená

Na západe nič nové

Štvrtok:

Roľa

Otec, Matka, Chľast

Zlodejka kníh

Piatok:

Ponížení a krvilační

Mauglí

Sobota:

D1 (pracovný názov)

O sliepke, ktorá sa nevzdala

Herec Ján Dobrík v stredu na festivale Dotyky a spojenia uvedie do života svoju fotoknihu Ilúzie a zároveň otvorí výstavu fotografií vo foyer Štúdia. Súčasťou výstavy je aj DRAŽBA. Fotografie sú vo formáte 90x60cm na hladkom polomatnom papieri, kašírované na dosku v hliníkovom ráme.

Náhľady fotografií zverejníme na facebooku divadla, sumy môžete pridávať priamo do komentárov pod jednotlivými fotografiami alebo formou tichej dražby vo foyer Štúdia, kde pre tieto účely založíme zošit. Dražba trvá do soboty 25. júna do 18:00, fotografie vám doručíme podľa dohody. Vyvolávacia cena je 70 eur za fotografiu.

Celý výťažok venujeme neziskovej organizácii Človek v ohrození. Výšku vyzbieranej sumy oznámime v sobotu 25. júna o 22:00 na divadelnom námestí. BUDEME TAM

INFORMÁCIA O SPRACÚVANÍ OSOBNÝCH ÚDAJOV PRE DOTKNUTÉ OSOBY

1. Prevádzkovateľ: Slovenské komorné divadlo Martin 

2. Účel spracúvania osobných údajov: Osobné údaje sa spracúvajú za účelom dražby fotografií počas výstavy Jána Dobríka.

3. Zákonnosť spracúvania osobných údajov: Osobné údaje sa spracovávajú na základe článku 6 ods. 1 písm. a) a f) Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov)

4. Zoznam osobných údajov: meno, priezvisko, telefónne číslo

5. Dotknuté osoby: Fyzické osoby, ktoré sa zúčastnia dražby.
6. Lehoty uloženia osobných údajov: Osobné údaje sa zneškodnia skartovaním po skončení dražby.

Prečítajte si rozhovor na .týždni.

Programový leták na stiahnutie

Programový katalóg na stiahnutie

Po herečke Jane Oľhovej a hercovi Ján Kožuchovi, patrónoch festivalu v roku 2021, sa patrónmi pripravovaného 17. ročníka stali Božidara Turzonovová a Jevgenij Libezňuk. Obaja na festivale už účinkovali a patria tiež k jeho divákom. BUDÚ TAM aj tento rok.

S členkou Činohry SND Božidarou Turzonovovou sa rozprávala Monika Michnová.

Dotyky a spojenia: Zmenilo sa niečo pre vás ako pre herečku po dvoch rokoch pandémie?
Božidara Turzonovová: Po pandémii sa pre mňa osobne veľa zmenilo, začala som ešte viac milovať publikum. Je mimoriadne bolestné hrať, pokloniť sa, zdvihnúť zrak a vedieť, že v hľadisku nikto nie je. Divadlá teraz zažívajú veľkú renesanciu, máme plné hľadisko a cítim, ako sú ľudia lační za divadlom.

Dotyky a spojenia: Vy sama ste aká diváčka, prísna alebo zhovievavá?
Božidara Turzonovová: Som kolegiálny divák. Na premiérach, samozrejme, trpím, cítim, že mi vlhnú dlane, veľmi trpím.

Dotyky a spojenia: Myslíte si, že by ľudia mali chodiť do divadla?
Božidara Turzonovová: Ľudia chodia do divadla, sú presýtení televíziou a seriálmi. Som veľmi šťastná, že na naše predstavenia chodia mladí diváci. Ten pocit v divadle, tu a teraz, keď divadlo naozaj na diváka účinkuje – ten účinok sa dá poznať podľa toho, že spôsobí zážitok, a to teraz cítime, chvála pánubohu.

Dotyky a spojenia: Diváci chodia aj k nám na festival. Čo sa vám vybaví, keď sa povie divadelný festival?
Božidara Turzonovová: Divadelných festivalov som zažila dosť a boli to nádherné dni. Zišli sa všetky súbory z Československa a bolo skvelé, že sme sa mohli zísť a pozrieť si predstavenia. Vnímala som festivaly a kolegov, ako keby sme boli jeden súbor, pozerali sme si inscenácie, inšpirovali sme sa vzájomne, bolo to skvelé a povzbudzujúce. S väčšou chuťou sme pracovali a vždy sme sa tešili na ďalší festival.

Dotyky a spojenia: Náš divadelný festival pripravujeme počas toho, ako v susednej krajine prebieha vojna. Máme napriek tomu právo pokračovať vo svojich životoch, žiť ich naplno, venovať sa umeniu?
Božidara Turzonovová: Leningradská filharmónia skúšala svoju premiéru, keď Leningrad hladoval a zomierali ľudia. Divadlo sa robí pre tú chvíľu, kedy sa odohráva predstavenie. Aj keby som pustila do svojho vnútra, že bože, vonku kúsok od našich hraníc zúri vojna, keby som si uvedomovala, že masovo zomierajú ľudia, čo všetko sa deje vo svete, že pandémia kosí životy, nedokázala by som takto existovať. Ja sa musím koncentrovať na svoju prácu, na svoju bunku, v ktorej sa nachádzam. Samozrejme, že sa snažím pomôcť a som veľmi rada, že SND pripravilo svoju inscenáciu 24 ako výraz veľmi silnej spoluúčasti a spolusúcitu s Ukrajinou.

S členom umeleckého súboru Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Jevgenijom Libezňukom, sa rozprávali Róbert Mankovecký a Monika Michnová.

Dotyky a spojenia: Aký je to pocit, keď sa ľudia po dvoch rokoch pandémie vrátili do divadla?
Jevgenij Libezňuk: Je to trošku divný pocit – zdá sa, že všetko je tak, ako bolo pred dvomi rokmi, ale zrazu na divákoch pociťuješ, že ti veľmi neveria, skúmajú ťa, je to zaujímavé – musíš viac bojovať.

Dotyky a spojenia: Ty ako herec si viac vážiš, že môžeš hrať v divadle?
Jevgenij Libezňuk: Konečne môžem robiť svoju prácu, to, čo mám rád a čím sa živím celý svoj život. Áno, veľmi si cením, že môžem zase byť priamo s divákmi a mať spätnú väzbu, tá nám chýbala dva roky.

Dotyky a spojenia: Chodíš do divadla? Aký si divák? Prísny alebo skôr zhovievavý?
Jevgenij Libezňuk: Pokiaľ je možnosť, tak do divadla chodím, snažím sa. A aby som povedal pravdu, asi nie som ten najlepší divák, lebo ja kolegom odpustím všetko.

Dotyky a spojenia: Myslíš, že by ľudia mali chodiť do divadla? Prečo?
Jevgenij Libezňuk: Myslím si, že by sme mali urobiť všetko, aby ľudia chceli chodiť do divadla. Potom nech sa oni rozhodnú, či prídu alebo neprídu.

Dotyky a spojenia: Si patrónom divadelného festivalu Dotyky a spojenia. Ako vnímaš divadelné festivaly?
Jevgenij Libezňuk: Ja si ešte pamätám festivaly, kam sme prišli na dlhšiu dobu, stihli sme sa stretnúť s kolegami z iných divadiel, teraz je to asi kvôli finančným možnostiam len na jeden deň a myslím si, že je to málo, nie je čas na kontakt a komunikáciu s kolegami. Na festivaloch chýba možnosť sadnúť si, porozprávať sa. Keby bolo viac peňazí, aby mohli byť všetci na celom festivale, to by bolo.

Dotyky a spojenia: Viac ako tridsať rokov si súčasťou (česko)slovenskej kultúry a slovenského divadla. Pochádzaš však z Ukrajiny. Čo pre teba znamená domov?
Jevgenij Libezňuk: Po tých rokoch, ktoré som tu, tak domov je už, áno, Prešov. Tam mám celé svoje zázemie, od práce, cez rodinu a kamarátov. Dá sa povedať, že Československo je moja druhá rodná zem, aj tie Čechy, lebo tam dosť veľa pracujem. Vieš, ja som sa možno ani nezamýšľal nad tým, kde som doma. Lebo viem, že doma som všade a nikde.

Dotyky a spojenia: V domovskom Divadle Alexandra Duchnoviča hráš po rusínsky, v divadle hráš aj po slovensky, točíš aj po česky. Je v tom rozdiel?
Jevgenij Libezňuk: Rusínčina ani slovenčina nie sú môj rodný jazyk. Rusínsky jazyk je dosť blízky ukrajinčine, bolo ľahšie sa naštartovať. So slovenčinou som mal väčší problém odvážiť sa vyjsť na javisko a účinkovať v slovenskom predstavení. Kolegovia mi hovorili, prečo z toho robím hendikep, keď by som z toho mohol urobiť pre seba výhodu, využiť jedinečnosť. Povedali mi, kto je taký ako ty? Nikto. Tak som to skúsil.

Dotyky a spojenia: Po dvoch rokoch pandémie zvykneme hovoriť, že sa všetko vrátilo do normálu. Ako vnímaš to, že v tvojej rodnej krajine je vojna? Máme právo tváriť sa, že sme v normále?
Jevgenij Libezňuk: To je večná otázka. Či máme alebo nemáme právo. Ja si myslím, že máme právo žiť tým životom, ktorý žijeme, pretože, mimochodom, medzi nami žijú aj ľudia, ktorí prišli z tej Ukrajiny a oni chcú žiť tým normálnym životom tiež. Tam nemajú možnosť, ale my ju tu máme. Tak by sme mali žiť, lebo život je život.