Po herečke Jane Oľhovej a hercovi Ján Kožuchovi, patrónoch festivalu v roku 2021, sa patrónmi pripravovaného 17. ročníka stali Božidara Turzonovová a Jevgenij Libezňuk. Obaja na festivale už účinkovali a patria tiež k jeho divákom. BUDÚ TAM aj tento rok.
S členkou Činohry SND Božidarou Turzonovovou sa rozprávala Monika Michnová.
Dotyky a spojenia: Zmenilo sa niečo pre vás ako pre herečku po dvoch rokoch pandémie?
Božidara Turzonovová: Po pandémii sa pre mňa osobne veľa zmenilo, začala som ešte viac milovať publikum. Je mimoriadne bolestné hrať, pokloniť sa, zdvihnúť zrak a vedieť, že v hľadisku nikto nie je. Divadlá teraz zažívajú veľkú renesanciu, máme plné hľadisko a cítim, ako sú ľudia lační za divadlom.
Dotyky a spojenia: Vy sama ste aká diváčka, prísna alebo zhovievavá?
Božidara Turzonovová: Som kolegiálny divák. Na premiérach, samozrejme, trpím, cítim, že mi vlhnú dlane, veľmi trpím.
Dotyky a spojenia: Myslíte si, že by ľudia mali chodiť do divadla?
Božidara Turzonovová: Ľudia chodia do divadla, sú presýtení televíziou a seriálmi. Som veľmi šťastná, že na naše predstavenia chodia mladí diváci. Ten pocit v divadle, tu a teraz, keď divadlo naozaj na diváka účinkuje – ten účinok sa dá poznať podľa toho, že spôsobí zážitok, a to teraz cítime, chvála pánubohu.
Dotyky a spojenia: Diváci chodia aj k nám na festival. Čo sa vám vybaví, keď sa povie divadelný festival?
Božidara Turzonovová: Divadelných festivalov som zažila dosť a boli to nádherné dni. Zišli sa všetky súbory z Československa a bolo skvelé, že sme sa mohli zísť a pozrieť si predstavenia. Vnímala som festivaly a kolegov, ako keby sme boli jeden súbor, pozerali sme si inscenácie, inšpirovali sme sa vzájomne, bolo to skvelé a povzbudzujúce. S väčšou chuťou sme pracovali a vždy sme sa tešili na ďalší festival.
Dotyky a spojenia: Náš divadelný festival pripravujeme počas toho, ako v susednej krajine prebieha vojna. Máme napriek tomu právo pokračovať vo svojich životoch, žiť ich naplno, venovať sa umeniu?
Božidara Turzonovová: Leningradská filharmónia skúšala svoju premiéru, keď Leningrad hladoval a zomierali ľudia. Divadlo sa robí pre tú chvíľu, kedy sa odohráva predstavenie. Aj keby som pustila do svojho vnútra, že bože, vonku kúsok od našich hraníc zúri vojna, keby som si uvedomovala, že masovo zomierajú ľudia, čo všetko sa deje vo svete, že pandémia kosí životy, nedokázala by som takto existovať. Ja sa musím koncentrovať na svoju prácu, na svoju bunku, v ktorej sa nachádzam. Samozrejme, že sa snažím pomôcť a som veľmi rada, že SND pripravilo svoju inscenáciu 24 ako výraz veľmi silnej spoluúčasti a spolusúcitu s Ukrajinou.
S členom umeleckého súboru Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Jevgenijom Libezňukom, sa rozprávali Róbert Mankovecký a Monika Michnová.
Dotyky a spojenia: Aký je to pocit, keď sa ľudia po dvoch rokoch pandémie vrátili do divadla?
Jevgenij Libezňuk: Je to trošku divný pocit – zdá sa, že všetko je tak, ako bolo pred dvomi rokmi, ale zrazu na divákoch pociťuješ, že ti veľmi neveria, skúmajú ťa, je to zaujímavé – musíš viac bojovať.
Dotyky a spojenia: Ty ako herec si viac vážiš, že môžeš hrať v divadle?
Jevgenij Libezňuk: Konečne môžem robiť svoju prácu, to, čo mám rád a čím sa živím celý svoj život. Áno, veľmi si cením, že môžem zase byť priamo s divákmi a mať spätnú väzbu, tá nám chýbala dva roky.
Dotyky a spojenia: Chodíš do divadla? Aký si divák? Prísny alebo skôr zhovievavý?
Jevgenij Libezňuk: Pokiaľ je možnosť, tak do divadla chodím, snažím sa. A aby som povedal pravdu, asi nie som ten najlepší divák, lebo ja kolegom odpustím všetko.
Dotyky a spojenia: Myslíš, že by ľudia mali chodiť do divadla? Prečo?
Jevgenij Libezňuk: Myslím si, že by sme mali urobiť všetko, aby ľudia chceli chodiť do divadla. Potom nech sa oni rozhodnú, či prídu alebo neprídu.
Dotyky a spojenia: Si patrónom divadelného festivalu Dotyky a spojenia. Ako vnímaš divadelné festivaly?
Jevgenij Libezňuk: Ja si ešte pamätám festivaly, kam sme prišli na dlhšiu dobu, stihli sme sa stretnúť s kolegami z iných divadiel, teraz je to asi kvôli finančným možnostiam len na jeden deň a myslím si, že je to málo, nie je čas na kontakt a komunikáciu s kolegami. Na festivaloch chýba možnosť sadnúť si, porozprávať sa. Keby bolo viac peňazí, aby mohli byť všetci na celom festivale, to by bolo.
Dotyky a spojenia: Viac ako tridsať rokov si súčasťou (česko)slovenskej kultúry a slovenského divadla. Pochádzaš však z Ukrajiny. Čo pre teba znamená domov?
Jevgenij Libezňuk: Po tých rokoch, ktoré som tu, tak domov je už, áno, Prešov. Tam mám celé svoje zázemie, od práce, cez rodinu a kamarátov. Dá sa povedať, že Československo je moja druhá rodná zem, aj tie Čechy, lebo tam dosť veľa pracujem. Vieš, ja som sa možno ani nezamýšľal nad tým, kde som doma. Lebo viem, že doma som všade a nikde.
Dotyky a spojenia: V domovskom Divadle Alexandra Duchnoviča hráš po rusínsky, v divadle hráš aj po slovensky, točíš aj po česky. Je v tom rozdiel?
Jevgenij Libezňuk: Rusínčina ani slovenčina nie sú môj rodný jazyk. Rusínsky jazyk je dosť blízky ukrajinčine, bolo ľahšie sa naštartovať. So slovenčinou som mal väčší problém odvážiť sa vyjsť na javisko a účinkovať v slovenskom predstavení. Kolegovia mi hovorili, prečo z toho robím hendikep, keď by som z toho mohol urobiť pre seba výhodu, využiť jedinečnosť. Povedali mi, kto je taký ako ty? Nikto. Tak som to skúsil.
Dotyky a spojenia: Po dvoch rokoch pandémie zvykneme hovoriť, že sa všetko vrátilo do normálu. Ako vnímaš to, že v tvojej rodnej krajine je vojna? Máme právo tváriť sa, že sme v normále?
Jevgenij Libezňuk: To je večná otázka. Či máme alebo nemáme právo. Ja si myslím, že máme právo žiť tým životom, ktorý žijeme, pretože, mimochodom, medzi nami žijú aj ľudia, ktorí prišli z tej Ukrajiny a oni chcú žiť tým normálnym životom tiež. Tam nemajú možnosť, ale my ju tu máme. Tak by sme mali žiť, lebo život je život.