V druhý festivalový deň uviedlo Divadlo Petra Mankoveckého v rámci hlavného programu inscenáciu Prevádzači v réžii Šimona Ferstla. Inscenácia otvorila tému smrti, sociálnych sietí, ale aj duševného zdravia.

Prečo podľa teba fascinuje divadelníkov a ľudí celkovo téma smrti?
Mám pocit, že cez koronu sa ľudia všeobecne pozreli viac do seba a začali sa im vynárať dlhodobo nevyriešené témy. Zároveň sa v umeleckom svete v rokoch 2019 a 2020 stalo niekoľko tragédií, kedy sa výtvarný, filmový a divadelný svet sa musel vyrovnať s dobrovoľnou smrťou viacerých umelkýň. Začali sme to riešiť a mnohí sme aj uvažovali rovnako. Silne sme to celé vnímali, ale zároveň videli aj kontrast sociálnych sietí, kde sa zrazu všetko začalo zdieľať. Človek je z toho zháčený a uvažuje, či je to prejav úcty, alebo sa to deje len kvôli egu.
Bolo pri tvorbe textu dopredu dané, že sa chcete venovať téme smrti a sociálnym sieťam?
Popri vnútornej téme smrti, boli v texte od začiatku prítomné aj sociálne siete. Lenka ako autorka textu a dramaturgička nám priniesla štúdiu Smrť na Facebooku, ktorá je sociologickým úvodom do toho, ako sa rituály dostavajú do online sveta. Bol to pre nás štart, ako sa na danú problematiku pozrieť aj z iných strán. Nielen subjektívne z toho, čo vypozorujeme. Rôzne rituály majú veľa podobností a tie sme videli aj na sociálnych sieťach.
Ako si hľadal mieru pri práci s tak citlivou témou, ako je smrť?
Mám pocit, že som to nikdy neprehnal. Aj keď sme skúšali nejaký vtip alebo situácie s nadhľadom či štylizáciou, vždy som k tomu pristupoval s úctou. Zároveň som nemal pocit, že by som si mal dávať pozor na to, či to nie je „cez“.

Chceli ste od začiatku o ťaživej téme smrti hovoriť s humorom?
To patrí k Lenkinej autorskej poetike, ktorá úplne zapadá do našej koncepcie. Nechceli sme vyrobiť z diváka trúchliaceho človeka, ktorý je manipulovaný. Táto téma je natoľko citlivá a neustále prítomná, že sme nechceli diváka nasilu dohnať k nejakým nanúteným pocitom. Humor je zároveň pre mnohých metóda, ako sa s týmito udalosťami vyrovnať. Preto je aj v inscenácii potrebný ako terapia, ktorá očisťuje.
V inscenácii je silno prítomná aj rovina psychického zdravia. Vnímaš potrebu otvárať túto tému v divadle?
Štyria členovia hereckého a inscenačného tímu učia deti pod osemnásť rokov. Každý z nás vníma, že téma psychického zdravia je stále viac prítomná a aj sa omnoho viac rozoberá. Na povrch vystúpili rôzne poruchy osobností, o ktorých sa predtým nehovorilo. Vidíme to a žijeme tým. Prišlo to teda prirodzene s tým, že by sme sa nemali báť povedať, čo cítime, aj keď to navonok môže vyznieť negatívne.
Pristupoval by si k inscenovaniu textu inak, keby si ho neuvádzal v nezriaďovanom, ale v kamennom divadle?
Nikdy som nerežíroval v kamennom divadle. No nikdy som ani nerozmýšľal nad tým, kto na predstavenie príde. Témy, ktorým som sa doteraz venoval, boli vnútorné a autentické. Takže z mojej strany tam nikdy nebol žiadny náznak kalkulu.
Zasahovala Lenka Garajová ako autorka textu a dramaturgička v priebehu skúšobného procesu do tvorby inscenácie?
Jasné, a okrem nej tam bol prítomný aj hudobník, scénografka a človek zodpovedný za kameru a svetlá. Ja som od tohto tímu schopný akceptovať pripomienky akéhokoľvek typu. Každý to vidí po svojom. Myslím si, že Lenka sa veľmi podieľala na vytváraní situácií a rozumeli sme si. Nebola dramaturgom, ktorý by proces len ticho sledoval, ale aktívne sa na vytváraní inscenácie podieľala. A to som aj chcel.
Za rozhovor ďakuje Michaela HRIŇOVÁ