Štvrtý festivalový deň sme za inscenáciou Roľa cestovali na pole do Žabokrekov. Libuša Bachratá sa na tomto site-specific diele podieľala ako choreografka, ale aj performerka.
Inscenácia Roľa mala premiéru v Čunove pri Bratislave. Ako sa vám hralo na roli v Žabokrekoch?
Toto dielo je postavené skôr na súmrak ‒ rady hrávame okolo siedmej, ôsmej večer. Predstavenie vtedy ide spolu so slnkom do šera. To dnešné prvé o 15:30 bolo náročné. Výkon to bol pre nás aj divákov. Premiéru sme mali pred rokom, všetky tie hlboko osobné texty sa nám už teda odležali a hrá sa nám túto sezónu lepšie. Všetko ide o čosi prirodzenejšie.
Výpovede performeriek sú veľmi osobné a vychádzajú zo súkromných rodinných koreňov. Prekvapilo vás pri ich spätnom skúmaní niečo?
Proces skúšania a tvorby bol očistný, až ako istá forma terapie. Všetky štyri herečky sme si napísali party a potom si ich čítali navzájom. Hľadali sme to, čo je pravdivé, hodné zdieľania a pritom si to zvykneme nechávať pre seba. Veľké prekvapenia nás už nečakali, človek už asi vie, za čím ide a čo ho čaká, ale proces je niekedy ťažký, keďže ideme do hĺbky. Niekedy sme neverili, že to budeme schopné zdieľať. Vytvorili sme si tak intímny priestor, že sme sa vzájomne dokázali viesť. Potom sme ho ale museli odprezentovať, otvoriť verejnosti. Uvedomenie, že tu budú aj diváci, bolo na tom asi najťažšie.
Aké to potom pre vás bolo odhaliť pred divákmi svoju dušu aj telo?
Je to proces a čím dlhšie to hráme, tým je to viac súčasťou nášho objavovania a zžívania sa so svojou existenciou v rámci rodovej línie. Zvykli sme si a zistili, že bez toho by neexistovalo ani vyvrcholenie celého procesu. Najkrajšie pre nás je, keď to ľudia prežívajú s nami.
Vo vašej inscenácii reflektujete predovšetkým ženské témy, dramaturgom je však muž ‒ Marek Godovič. Ako vašu tvorbu ovplyvnila prítomnosť mužského elementu?
Marek je člen tímu. Je to človek veľmi citlivý a vnímavý. Dramaturg na svojom mieste. Bol nám veľmi nápomocný. Zo začiatku sme do tohto procesu išli s tým, že sa budeme venovať ženským témam, ale zistili sme, že tu máme aj otcov. Sú súčasťou našich životov, ktorú nemôžeme vynechať. Vnímame to ako komplexný pohľad na rodinu a témy, ktoré nás trápili a nosíme si ich so sebou.
Ako sa cítite vy ako žena v dnešnej dobe?
Veľmi dobre. Hlavne keď sa obzriem do minulosti, tak som rada, že žijem v súčasnosti a v tejto krajine,. Ešte stále to môže byť na mnohých miestach pre ženu oveľa ťažšie. Myslím si, že je úplne jedno, kde sa človek narodí a či je muž alebo žena, dôležité je, ako sa k tomu postaví. Viem, že každý má úplne inú štartovaciu čiaru, ale máme to v rukách. Tomu verím a vždy si to hovorím, keď mi je ťažko.
Podieľali ste sa na tvorbe choreografií pre inscenáciu Roľa, ale aj Čepiec, ktorý diváci mohli na festivale vidieť v utorok. Ako ste pristupovali k pohybu v oboch prípadoch? Cítili ste nejaký rozdiel pri týchto dvoch spoluprácach?
V oboch prípadoch som cítila absolútnu slobodu. Od režiséra inscenácie Čepiec, Petra Palika, som mala voľnú ruku, aj keď potom pocítil, že som išla do veľkého experimentu. Museli sme sa zladiť, čo si myslím, že sa nám podarilo. Som šťastná za proces a vďačná za výsledok. Mohla som použiť svoju metódu, pri ktorej vychádzam z hercov, ich pohybov, osobných prežívaní a vnútorných procesov. Tento istý postup som použila aj pri Roli. Hľadali sme jednoduché gestické pohyby, ktoré vyjadrujú konkrétnu emóciu. Vybrali sme si štyri živly – oheň, voda, vietor, vzduch, ktorý každá z nás cítila, že ju poháňa a je zároveň bremenom. Tieto pohyby sme ďalej už len kumulovali, ja som ich používala ako abecedu a rôzne komponovala. Rovnako ako pri Roli, aj v inscenácii Čepiec je prítomná téma dedičnosti. Pri oboch som preto použila jeden pohybový motív, ktorý často rada využívam – rod v línii. To znamená, že stačí, keď sa postavíme za seba do radu a jeden z účinkujúcich sa otočí opačným smerom ‒ z pohybu je jasné, čo sa deje. Fascinuje ma absolútna pohybová čistota. Mám aj také heslo: čím menej tanca v divadle, tým lepšie, čo je, samozrejme, tak trochu vtip. Ide hlavne o pohyby, ktoré sú gestické a majú naozajstný význam a silu ‒ či už na javisku, alebo na poli.
Za rozhovor ďakuje Dominika TEKELOVÁ