„Je to také krásne, že je to nepravda,“ hovorí v inscenácii Otec, Matka, Chľast, Róbert Lucskay. Na každej repríze sa vracia do svojej minulosti, ale vždy s odstupom a poriadnou dávkou humoru. Inscenácia zaujme okrem vnútornej hercovej sily aj netradičnou formou v štýle živej show o varení.
Pôsobili ste vo významných zahraničných súboroch. Aká bola pre vás cesta návratu späť do Košíc?
Keď som odišiel do Anglicka, kde už žijem dlhé roky, odstrihol som sa od priateľov. Chodieval som ale na Slovensko aj do Maďarska, kde sme sa niekoľkokrát stretli s Jozefom Czajlikom a Mikim Forgácsom. Nikdy sme však spolu nerobili. Stále som myslel na to, že s nimi chcem robiť a počas pandémie prišiel tento nápad. Moja manželka vtedy čítala knihu Adult children of alcoholics s podnadpisom This canʼt happen to me (Dospelé deti alkoholikov: Mne sa to stať nemôže, pozn. A.R.). To bola pre mňa prvá inšpirácia a impulz, aby som rozpovedal svoj príbeh.
Inscenácia skúma váš súkromný aj pracovný život. Ako sa cítite, keď odhaľujete svoje najtemnejšie spomienky?
Určite mám herecký odstup, ale zároveň ma táto téma silne vťahuje. Na javisku som však iba obyčajný človek, herec, ktorý rozpráva príbeh. Moje komnaty nie sú uzamknuté a je tam prítomná sloboda. Hocikto môže prísť aj odísť.
Má pre vás inscenácia terapeutické účinky?
Terapeutický a veľmi silný zážitok som mal skôr, keď som písal text. Aj keď terapia nemá v inscenácii dominantné postavenie, je v nej stále prítomná. Mení sa však postupom času ‒ tak, ako sa mení aj samotný život.
Nakoľko vstupovali do textu Miklós Forgács a József Czajlik so svojou osobnou skúsenosťou?
Nie som si istý, či sú v texte prítomné doslova ich osobné zážitky, ale prirodzene sa to s nimi spája, pretože som s nimi vyrastal. Na otázky, či sa mi udalosti, ktoré spomínam v inscenácii, skutočne takto stali, zvyčajne odpoviem, že niečo sa stalo, niečo nie. Niečo je vymyslené, iné zase pochádza z knihy. Nikdy nepoviem všetko, pretože chcem zachovať isté tajomstvo. Nechcem, aby to bolo priveľmi konkrétne, ale ide mi o to, aby mal divák slobodu v uvažovaní. Je pre mňa veľmi dôležité mať tajomstvo, je to zábava. Každý herec si musí zachovať istú záhadnosť, ktorú chcú všetci diváci odhaliť. To ich zároveň drží v napätí a púta ich pozornosť. Nikdy nedôjde k úplnému odhaleniu, zato vždy dúfam, že sa podarí vytvoriť vzťah divák – herec, ktorí hrajú spoločne ako partneri. To mi hovoril herec a režisér Mark Rylance, prvý umelecký režisér Divadla Globe, s ktorým som spolupracoval v roku 2005. Vždy tvrdil, že divák je hercov „fellow-actor“, čiže akýsi spolu-herec. Ja k tomu pridávam ešte potrebu zachovať tajomstvo.
Vaša postava sa v inscenácii volá Hladný herec. Po čom je hladná ona a po čom vy?
Môj hlad je po tom, aby som zdieľal vlastnú životnú skúsenosť a inšpiroval ostatných, ktorí majú podobné problémy, alebo tých, čo poznajú ľudí s takýmito starosťami. Túžim im zdeliť, že nie sú sami a nie je to koniec sveta. Život sa nezastaví, život chce žiť. Mojím hladom je byť v živote šťastný, mať kamarátov, lásku. To som sa naučil z budhizmu. V tomto sme všetci rovnakí, túžime byť šťastní. Ale zakaždým, keď by ste sa ma spýtali túto otázku, odpovedal by som asi ináč, lebo hlad sa môže meniť. A okrem toho, profil Hungry actor skutočne existuje na Instagrame. Mám tam veľa príspevkov s receptami. Ja varím veľa a rád. Varenie sme preto v inscenácii chceli mať, ale nemohlo sa stať hlavnou postavou.
Za rozhovor ďakuje Alexandra RYCHTARČÍKOVÁ