Čo sa stane s inscenáciou, keď opustí svoje domovské priestory? Svedkami takejto udalosti sme boli pri prenesení inscenácie Lukáša Brutovského Sen noci svätojánskej do záhrady Slovenského národného múzea. Príznačne sa to udialo práve na svätého Jána.
V čom je podľa teba William Shakespeare aktuálny a prečo si siahol práve po texte Sen noci svätojánskej?
Shakespeara som v profesionálnom divadle ešte nerobil. Relatívne dlho som sa na to ale odhodlával, pretože sme ho mali vždy na pomyselnom piedestáli. Netvrdím, že ako najlepšieho dramatika, ale ako veľké meno. Túto sezónu sa nám v Martine stretli výrazné mená dramatikov a Shakespeare nám do skladačky prirodzeným spôsobom zapadol. Rozhodli sme sa teda siahnuť po komédii. U Shakespeara je to vo všeobecnosti tak, že ak je hra dobrá, dokáže vypovedať o živote. Sen noci svätojánskej je zdanlivo komédia o láske, no je to aj hra o divadle. Myslím si, že keď sa urobí funkčne, tak dokáže hovoriť o živote ako takom. Chceli sme urobiť inscenáciu, ktorá bude malým divadelným sviatkom, hereckým aj diváckym.
Inšpiroval si sa niektorou z verzií uvedenej na Slovensku?
Pozreli sme si záznamy niektorých inscenácií, ale mojou predstavou bolo od začiatku koncipovať inscenáciu ako hereckú, múzickú a dekoratívne minimalistickú. Pre mňa boli inšpiratívne úvahy Petra Brooka, ktorý sa na Sen noci svätojánskej pozrel múzickým až muzikálnym spôsobom. Chceli sme urobiť Sen, ktorý by bol dekoratívny, farebný. Nechceli sme ohňostroj vizuálny, ale herecký a hudobný.
K rozprávkovým bytostiam si nepristupoval úplne tradične, prečo?
To asi súvisí s pokusom vyhnúť sa romantickej predstave víl ako malých detí s krídlami na chrbtoch. Na druhej strane to súvisí s témou divadelnosti. My sme sa pokúšali vytvoriť zázraky, ktoré sú prítomné v texte, prostredníctvom hudby a herca, nie výtvarne. Veľmi ťažko si predstavíme nejaké víly a neviem, podľa čoho by sme definovali, ako vyzerajú. Mňa na tom baví práve táto jednoduchosť, zbavenie sa ilustrativizmov.
Text obsahuje aj ochotnícke scény. Ako ste koncipovali tieto sekvencie?
Snažili sme sa o civilný prejav, pri ktorom by mal mať divák pocit, že tieto postavy sú z nejakej inej inscenácie. Akoby sa Sen noci svätojánskej prerušil civilným vstupom ľudí odinakiaľ. Myslím si, že minimalistické herectvo, ktoré je anti-divadelné, sa miestami podarilo vložiť do inscenácie. Môj obľúbený je výkon Jara Kyseľa, ktorý v istom bode skúšobného procesu pochopil, že nemá robiť nič. Pre činoherca je veľmi ťažké si to uvedomiť, upokojiť sa, nehrať a pôsobiť neutrálne.
Spolu s ostatnými divadlami, ktoré na festivale hosťovali, ste sa ocitli v novom priestore. Inscenáciu ste preniesli do múzea a jeho záhrady. Ako tento proces prebiehal?
Keď sme pripravovali Sen noci svätojánskej, vedeli sme, že scéna bude minimalistická a schopná prenosu do exteriéru. Nerobili sme to kvôli tomu, ale mali sme tú ambíciu. Primárne sme uvažovali o parkovisku za divadlom, no potom sme od tejto idey upustili. Bol tu istý časový deficit. Ak by sme od začiatku vedeli, že inscenáciu budeme reprízovať v priestore záhrady Slovenského národného múzea, vedeli by sme si na to vyčleniť čas. Stále je to hosťovanie, nie site-specific v pravom slova zmysle. Ak sa nám to na festivale podarí a budeme mať pozitívne reakcie, vôbec by som sa nebránil to zopakovať.
V inscenácii je veľmi dôležitá hudba, ktorá jej udáva tempo a rytmus. Ako prebiehal proces skúšania?
Mám veľké šťastie, že Marián Frkáň je náš divadelný zvukár a zároveň je aj zdatný hudobník. O tejto hre existuje veľa zvukových predstáv. Keď začneš uvažovať o tom, čo je hudba sveta víl, tak sa zamotáš v množstve všelijakých romantizujúcich, rozprávkových a čarovných možností. V istom momente som prišiel s nápadom, že by to mala byť naša verzia mágie. Hudba bude vznikať zo vzduchu a reagovať na pokyny a gestá zúčastnených. Najmä na Tomáša Gregu ako Puka. Vtedy vznikol nápad, že bubeník bude neviditeľný a bude kooperovať s tým, čo sa deje na scéne. Zvolili sme bicie, ktoré sú v niečom animálne, keďže nepracujú s melódiou, ale len s rytmom.
Za rozhovor ďakuje Michaela HRIŇOVÁ