Alžbeta Kutliaková (Bet Moth) podporila svojimi kostýmovými návrhmi mašinériu náboženského aj politického fanatizmu v inscenácii Ponížení a krvilační. Citeľné je to najmä vo vytvorení autentického merchu s vyobrazením herca Petra Ondrejičku v úlohe nového mesiáša.
So zoskupením Uhol_92 si spolupracovala už viackrát. Ako prebieha proces vašej tvorby s režisérkou Alžbetou Vrzgulou?
S Betkou sme začali spolupracovať už na vysokej škole, takže sme sa „zrodili“ spolu. Začali sme od najjednoduchších scén a kostýmov. Dnes sa snažíme dostať do nezávislého divadla profesionalitu, čo si myslím, že sa aj deje. Nechceme byť zaškatuľkovaní, že nezávislé divadlo nemá peniaze na scénu a kostýmy. Chceme dodať našim dielam exkluzivitu. Sama periem a žehlím kostýmy, staviam scénu. Nevadí mi, že to robím, hoci som kostýmová výtvarníčka, pretože viem, že je to dôležité. Musíme to urobiť my, lebo nikto iný to za nás neurobí. Sedím na každej repríze a vždy rozmýšľam nad tým, či som to navrhla dobre. Je super, že to môžem stále vylepšovať, čo sa v kamennom divadle nedá. Betka je nenápadná. Keď ma zavolá von, vždy nakoniec riešime aj prácu. Ja si uvedomím až neskôr, že ona už vtedy rozmýšľala nad inscenáciou, ktorú napísala. Vyťahuje z ľudí dojmy a pocity, aj keď zo mňa asi veľmi nie, lebo ja rozmýšľam najmä vizuálne, ale rozprávame sa o tých témach. Ona je tá, ktorá príde so zaujímavými otázkami, ukáže mi veci, ktoré ju zaujali, nadchne ma a už sa proces rozbehne.
Považuješ inscenáciu za svoju (generačnú) výpoveď?
Cítim, že som úplne iná generácia ako tá, ktorá dospieva teraz. V tomto období zisťujem, že mám moc ovplyvniť svoju budúcnosť a nemám fňukať, že mi niekto sedí na mieste. Áno, vidím ľudí, ktorí pracovali celý život, aby sa dostali tam, kde sú, ale ja mám ten priestor teraz. Musím ukázať, čo vo mne je, lebo ak to neukážem, nikam sa nedostanem. O tom je život – cítiť sa nonstop pod tlakom. To popudzuje na veľký výkon. A že nemáme istoty? Kto ich kedy mal? Istoty možno ľuďom ani neprospievajú. Pochádzam z katolíckeho prostredia, ale vnímam, že starší ľudia sa pozerajú na všetko negatívne a nevidia podstatu. Ľudia zabudli, o čom je viera, čo sú hodnoty a ako sa máme správať k blížnemu. Staršia pani z diskusie ma však presvedčila o tom, že nie všetci ľudia sú zahľadení len jedným smerom, ale že sú aj takí, čo sa snažia pochopiť našu generáciu a vidieť to, čo nás zaujíma a trápi. Som typ, ktorý sa vie rozhorčiť, ale nevie kričať na námestí. Pre mňa je táto inscenácia prostriedok, ako to všetko vypovedať.
Aký bol tvoj vizuálny kľúč?
Rozhodli sme sa, že scéna bude techno nočný klub a postavy budú oblečené v súčasných tanečných kostýmoch. Mladé postavy som chcela štylizovať, ale ich aj nejako zaradiť – Kaťuša je športová, Lenka kancelárska krysa, Peťo mesiáš. Postavy sú individualizované, ale v istom momente si všetci dajú na seba merch. Vytvoril ho Johann (Peter Ondrejička, pozn. A.R.) a zjednotil ním svojich nasledovateľov. Mala som vidinu Peťa Ondrejičku na obláčikovom pozadí. Tak sme ho nafotili vo vyšívaných boxerkách s ružencami a krížikmi a z fotiek som urobila grafický podklad, ktorým som dala potlačiť 30 metrov látky. Z toho som ušila celý merch. Každej jednej postave som upravila strih, ktorý by korešpondoval s civilným kostýmom na princípe vrstvenia a zároveň ich prepojil. S Bebčou sme sa rozhodli, že to urobíme naplno, dáme do toho všetko a dostali sme aj podporu z FPU. Povedala som si, že si dám čas, ušijem to sama a nebudem ohŕňať nos nad tým, že v obchode nie je strih alebo potlač, ktorú chcem. A to je na tom super, lebo nezávislé divadlo nemá dielne. Takže som dodala kostýmom exkluzivitu tým, že som ich ušila sama a sú výlučne naše. Rovnako dala do toho úplne všetko aj Betka.
Prečo ste zvolili modrú ako dominantnú farbu?
Určili sme si moderné farby, ktoré sú výrazné aj temné. Nechceli sme to robiť brutálne farebné. Zhodou okolností ide o farby Ukrajiny, čo pri vzniku inscenácie ešte nebola téma. Ľudia sa nás aj pýtali, či sme si zvolili túto farebnosť kvôli Ukrajine. V skutočnosti sa to odvíjalo od mojej predstavy Peťa na obláčiku. V inscenácii veľmi pracujeme so svetlom. Samotná scéna môže vďaka svetlu pripomínať okrem klubu aj chrám – hudobníci hrajú za oltárom.
Za rozhovor ďakuje Alexandra RYCHTARČÍKOVÁ