Zvolenské divadlo stavilo pri inscenácii Čepiec na literárnu predlohu, ktorá získala priazeň verejnosti aj odbornej kritiky. Cez prozaickú prvotinu Kataríny Kucbelovej inscenátori rozprávajú o našich koreňoch, dedičstve a tradíciách. Tie sú v románe aj inscenácii konfrontované so súčasnosťou moderného človeka. Za túžbou naučiť sa vyšívať čepiec, súčasť tradičného slovenského kroja, sa skrýva túžba pochopiť či objaviť čaro folklóru, voči ktorému je v meste žijúca Katka indiferentná. Cestami na dedinu a stretnutiami s jej obyvateľmi získava nielen triezvejší pohľad na Slovensko ako krajinu, v ktorej stále prevládajú rasové či rodové predsudky, ale aj na tradície, ktoré sú miestami azda prozaickejšie, než si hlavná postava predstavovala. Tieto zistenia zákonite vedú k potrebe nanovo si utvoriť obraz krajiny, z ktorej Katka pochádza, a následne nevyhnutne aj k úvahám nad vlastnou identitou.

Režisér Peter Palik vďaka projekciám a jednoduchej variabilnej scénografii na javisku vytvára obrazy ako na veľkom plátne, pričom aj herci a ich špecifický pohyb po scéne sú súčasťou jednotlivých kompozícií. V nich sa zrkadlí ruch mesta, ale najmä malebnosť či niekedy až zámerná gýčovosť dedinského prostredia odkazujúca k problematike skreslenej, romantizujúcej predstavy o vidieku. Jednotlivé svety prepája postava Katky v podaní hosťujúcej Terezy Kmotorkovej, ktorej výkon dynamizuje a poháňa inscenáciu vpred a je jej nosnou súčasťou. Hoci zvolenské divadlo využíva aj atraktivitu blízkosti regiónu, v ktorom sa príbeh odohráva, samotné miesto nie je pre tlmočenie tém zásadné. Nezáleží, kde, ale či a ako sme ochotní popasovať sa so svojím dedičstvom.