Projekty nezávislého divadelného združenia Odivo, ktoré stabilne tvoria najmä režisérky Mária Danadová a Monika Kováčová, patria k očakávaným udalostiam sezóny. Sú vždy takmer istou zárukou formálnej invencie, ale predovšetkým otvárania dôležitých a neraz v umení aj spoločnosti marginalizovaných tém. Ich Vnorená je po Stopách v pamäti a čiastočne aj Svetlonosovi ďalším dielikom v línii diel, ktoré tematizujú intimitu každodennosti, krehkosť koexistencie s blízkou osobou odkázanou (aspoň čiastočne) na pomoc okolia. Tvorkyne sa pýtajú, akú pozornosť venujeme ľuďom, ktorí svojou, spravidla nanajvýš nezištnou starostlivosťou, v opakujúcej sa rutine ukrajujú kúsok svojho života v prospech iných. Často sú to matky, staré matky, dcéry či vnučky, od ktorých sa očakáva, že sa postarajú o choré malé dieťa či senilnú babičku. Aj línia rodovej nerovnováhy v opatrovateľských činnostiach je latentne prítomná v inscenácii.

Vo Vnorenej sa spolu s tvorkyňami a performerkou, ale aj živými hudobníkmi ponárame stále hlbšie do neutešenej reality, ktorú sprevádza častá únava či frustrácia z nekonečného kolobehu činností, ale tiež pocit vďaky, zadosťučinenia. Dominantnými prvkami inscenácie sú audio nahrávka autentického životného príbehu, výtvarná koncepcia „sústavy vaní“ a choreografia. Tvorkyne ju žánrovo označili ako re-performanciu pre premenlivý charakter diela, ktoré v sebe obsahuje aj istú nepredvídateľnú kvalitu. V každej repríze totiž bude účinkovať iná tanečnica či tanečník. Preto festivaloví diváci uvidia jedinečné predstavenie, iné než to, ktoré videla na premiére dramaturgická rada.